Stavba alternátora A1-bieleho, stavba stožiara, inštalácia A1 s turbínou na stožiar, stavba fotovoltaiky, baterky, rozvodov, stavba alternátora B1, a nakoniec ešte jedného A1 bieleho.... to je v stručnosti to, čo všetko sa podarilo. 

     

     Začínam dnes stavbou stožiara.

     Stožiar mal pôvodne stáť niekde úplne inde, ale zmena okolností si nakoniec vynútila jeho prerobenie na skladací, pozostávajúci z troch kusov, každý dĺžky cca 3,7 metra. Spolu rovných 11 m (nechal som ho o meter nad stupačkami skrátiť, pôvodne mal 12 m). Ono sa to nezdá veľa, ale len kým sa to nepokúsite zdvihnúť. 

     Keďže bude stožiar dva krát kotvený oceľovými lanami, nebol potrebný zvlášť mohutný betónový základ. Ale aj tak úzka diera v mimoriadne tvrdej, v hĺbke ťažkej ílovitej zemi, dala poriadne zabrať. Musel sa do nej vpratať asi 1,2 metra vysoký železný prípravok, na ktorý sa potom privarí päta stožiara so sklápaním. S kopou kamenia sa tam napokon vošli v pohode dva plné fúriky redšieho silného betónu. 

     Po privarení stožiarovej pätky ihneď staviame prvý diel. Len na skúšku, ale pri pohľade na starý stožiarik s Lenzom, začína byť jasné, že ten nový bude o riadny "chlp" vyšší. Postavenie dvoch dielov je tiež v pohode, keď sme sa dvaja zapreli, plus tretí ťahal lanom cez kladku na vedľajšej lipe, dve tretiny stožiara len tak vyleteli hore. Nasledovala montáž prvého kotvenia.

     Tri diely mali ísť hore ďalší deň. Ale to už bola naozaj drina. Postupným podkladaním všetkého možného sme nakoniec dostali stožiar do asi 45 stupňového uhla. Ani tri laná dovtedy so stožiarom nepohli. Pre polohu vedľa steny pivnice sa totiž nedala použiť ihla - pomocná rúra na päte stožiara, ktorá by všetko podstatne zjednodušila. Ku koncu podkladania bola už situácia aj dostatočne dramatická, keď nami obrovská váha zdvihnutého železa niekedy poriadne zamávala. A keď už nebolo čo ďalej podkladať, museli prísť na rad laná a bolo to buď-alebo... Ak nadvihneme len kúsok, rebríky popadajú... ak však nedokážeme dvíhať ďalej, pôjde to až na zem a s veľkým rachotom. Pre istotu sme zohnali štvrtého do partie podržať najdlhší rebrík a išlo sa na vec. Stožiar sa pomaly dvíhal a keď nakoniec dosadol na doraz v pätke, bola to naozajstná úľava. Už nikdy viac aspoň bez  minimálnej mechanizácie, napríklad v podobe navijáku! 

     Za súmraku nasledovala ešte montáž horného kotvenia a spokojný večer s malou oslavou.     

 

     Viac fotografií nájdete v galérii obrázkov.     

 

     Toto bola určiten fyzicky najnáročnejšia časť z toho čo všetko bolo dohromady urobené. Odniesli si to niektoré chrbtice, nejaké tie modriny by sa tiež našli a o doničenej časti záhrady ani nehovorím. Ale niekedy treba pokroku priniesť aj nejaké obete, nie? :-)